Jednoducho môj príbeh…
Keď som mal nejakých 13 rokov, čiže v roku 2006, navštevoval som šachový krúžok v miestnom centre voľného času. Chodilo nás tam zo 15 parobkov, zúčastňovali sme sa aj turnajov a súťaží. Koncom roka sa tam zjavil jeden „veľký“ chlapec – o desať rokov neskôr, som sa dozvedel, že akurát študoval informatiku na univerzite a v rámci praxe potreboval vykázať nejakú pedagogickú činnosť. Tak vznikol krúžok tvorby webových stránok, venujúci sa HTML. Dokopy som absolvoval možno 8 „lekcií“ a nenaučil som sa skoro nič. Zistil som však, ako webové stránky fungujú a ako sa tvoria. To ma zaujalo až natoľko, že som „tvorbu webových stránok“, ak sa to vôbec takto dá nazvať, vymenil za všetky primitívne PC hry, čo hrávali spolužiaci.
Pomedzi to som pokračoval v štúdiu na osemročnom gymnáziu. Blížila sa maturita a s ňou aj otázka o mojom ďalšom smerovaní a životnom smere. Nakoľko matematiku som nemal rád, ale mal som rád fyziku, biológiu a chémiu, rozhodol som sa ísť študovať učiteľstvo biológie a fyziky do Ružomberka. To mi vydržalo až dva roky. Počas nich som objavil WordPress. Keďže som už vedel aj CSS a veľmi málo javascriptu, voľný čas (ktorí ostatní venovali alkoholu a pod.) som venoval úpravám existujúcich tém. Buildery v tej dobe ešte neboli, takže téma, ktorá sa človekovi páčila, sa jednoducho musela upraviť. A to som robil.
Po dvoch krásnych a bezstarostných rokoch som bol nútený prestúpiť do Košíc na UPJŠ, a to bolo značne nad moje sily a záujmy. Namiesto školy som sa teda naplno zahryzol do WordPressu, medzitým vzniklo HTML5 a CSS3, jQuery a začínali vznikať prvé javascriptové frameworky. Tie som však úspešne ignoroval. Po pol roku v Košiciach som si našiel prvú prácu, ak sa to vôbec dá tak nazvať, kde som konečne naplno pochopil silu a možnosti programovacieho jazyka PHP. V Košiciach som pracoval ešte rok a 3 mesiace v obrovskej medzinárodnej firme, s niekoľkými tisícmi zamestnancov – programátorov (priamo v Košiciach bolo cca 400 programátorov a testerov), komunikácia prebiehala v angličtine, práca bola pohodová, nikto sa nešiel potrhať, ani zabiť, plat však nič moc a musel som tam byť…
No čas utekal, manželka (V tej dobe ešte len frajerka) zmaturovala na konzervatóriu, zasnúbili sme sa a prišiel čas sa niekde pohnúť. Podarilo sa nám kúpiť dom vo Svite a tak otázka návratu do Svitu bola stále aktuálnejšia. Tu pod Tatrami, v Slovenskej zemi, je však programátorská „sóda“, človek nenájde veľa firiem, kde by sa mohol zamestnať. Ako – tak som sa dostal do miestnej firmy, v ktorej som vydržal rok. Korporátny režim mi nevyhovoval, robota ma nebavila. Potešilo i vydesilo ma zároveň, že mi zmluvu po roku nepredlžili a išiel som si po svojom.
Potreboval som oddych, nakoľko som utrpel taký šok, že som mal chuť počítač hodiť do koša a nikdy viac ho nezapnúť a ísť robiť niečo iné. So svokrom som cca rok pracoval v oblasti stavebníctva, ale príjmy boli nedostatočné, práca ťažká a únavná, nedocenená, nevedel som v sebe prejaviť nazhromaždenú kreativitu a navyše som mal veľmi málo času venovať sa (teraz už) manželke, ktorá navyše už bola tehotná a mala veľmi ťažké tehotenstvo.
Takto to ďalej nemohlo ísť. Zapol som si profil na linked in s tým, že to ešte raz skúsim. Po pol hodine som mal asi tak 40 žiadosti a ponúk. Vtedy som si uvedomil, že možno živnosť by bola pre mňa cesta. Byť sám sebe pánom, pracovať kedy chcem a na čom chcem, odmietať prácu, ktorá sa mi nepáči, alebo ma nebaví, super vyhliadka. Na druhej strane riziko, že nebudú projekty, nebude z čoho platiť hypotéku a žiť.
Samozrejme, všetci ma odhovárali, okrem otca, ktorý ma asi jediný dokázal pochopiť, predpokladám, že preto, že on sám už podnikal niekoľko rokov v oblasti sociálnych služieb. Povedal mi: „Synak, ak chceš slobodu, musíš sa vzdať istoty“. A tak to je. Vo februári 2019 som teda, napriek kyslím ksichtom z celej rodiny, otvoril živnosť a v lete 2020 sa zo mňa stál originálny freelancer. Roboty je vyše hlavy, pracujem podľa potreby a finančná kríza pominula. Neoľutoval som ani jediný deň od otvorenia živnosti. Je pravda, že niekedy to bolo kostrbaté a v začiatkoch ma niekoľko krát podržal môj super kamko a kolega – Ľubko Laššák, s ktorým spolupracujem až do dnešného dňa. Už nikdy by som sa nevrátil do kancelárie, ani nešiel do firmy plniť cudzie sny, keď si môžem plniť svoje. A to isté odporúčam aj vám.
A ako to je dnes?
Dnes je to super. S manželkou máme dve dietky – Danielko (2018) a Agátka (2022), manželka je na rodičovskom príspevku, Danielko chodí do škôlky, Agátka sa usmieva. Myslím, že dostatočný čas venujem rodine – manželke aj obidvom deťom, chodievame na výlety do prírody, pozerať sa na vláčiky, kočíkovať, čokoľvek je treba. Klientov si už vyberám, denne sa snažím pracovať nie viac ako 6 hodín. S manželkou sme skromné typy, nepotrpíme si na luxus, nechodíme k moru, nepotrebujeme zlaté kľučky, ani saunu v dome, či služobníctvo. Zvýšenie rodinného príjmu bolo až na samotnom konci všetkých dôvodov, prečo som sa rozhodol pre živnosť. Napriek tomu, sme na tom finančne lepšie ako predtým, v roku 2022 sme si mohli kúpiť motorky a urobiť vodičáky skupiny A. Korona kríza v oblasti IT nespôsobila katastrofu, ale naopak – výbuch množstva práce (veď všetci chceli e-shopy, však? 🙂 ) a s božou pomocou to zvládame lepšie. Sme šťastnejší, spokojnejší, máme na seba viac času a máme viac peňazí, ako predtým, keď som sa držal TPP ako kliešť. Ak môžete, kašlite na TPP a začnite pracovať pre seba. Z práce 6:00-14:00 pri páse ešte nikto nezbohatol, však?
